Alebo aj pokazí. Desiatky ťažkoodencov, pripravených na obranu (či útok?). Aha, dnes sa hrá futbal. Čierna farba zákona oblieha vlakovú stanicu hádam aj od rána. Policajti mávajú ceduľkami a odkláňajú z cesty všetko, čo má štyri kolesá a viac. Všetci utekajte preč, kým je čas.
Dobrý pocit z dnešného dňa je fuč. Rozmýšľam a vyberám cestu, ktorou sa vrátim späť do bezpečia svojej izby. Hlavne nech im ten vlak z Bratislavy mešká. Nechcem sa s nimi stretnúť a počúvať, kto z nich je tu doma a kto nie.
Odchádzam, raz som to už zažila, v plnej paráde. Dymovnice, skandovanie, pokriky, urážanie, nadávanie, bitky. Uzavreté ulice, odklony dopravy, pripravení policajti, strach v očiach okoloidúcich. Aspoň v tých mojich. Nechápala som, o čo vlastne ide. Bola som nová, nepoučená o pravidlách futbalu. Teraz už viem, že keď sa tu hrá, treba radšej ostať doma. Pre istotu.
Stanica sa mi vzďaľuje a ja si môžem pokojne vydýchnuť...